„Smrť je ďalšia cesta, ktorou musíme ísť.“
J.R.R.Tolkien
1. november je čas, kedy si intenzívnejšie spomíname na našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Smrť patrí k životu a tým, že o nej nehovoríme, nevymaže sa. Zamyslime sa spoločne, kto v tých hroboch leží a aká bola jeho smrť. Zbytočná? Či odžitá?
Pamätník padlým hrdinom v rokoch 1914 až 1918 je postavený tým, ktorí padli zbytočne, ale statočne v 1. svetovej vojne, ktorá sa našej vlasti, ale i obce dotýkala viac, ako dnes predpokladáme. Len čas je liekom na bolesť. Veď i dnes mnohých z Vás pichne pri srdci, keď tam nájdete svojich príbuzných.
Pamätník obetiam 2. svetovej vojny je príznačne postavený v horách za obcou, lebo v 2. svetovej vojne boje prebiehali väčšinou v horách, kam sa ukrylo obyvateľstvo obce. Hrob Štefana Fábryho s náhrobným kameňom a s vencom od obce pri príležitosti výročia vypuknutia SNP hovorí o tom, že nezabúdame na jeho obetu položiť život v boji proti nepriateľovi.
Náš neveľký cintorín sa v týchto dňoch teší peknote. Vyčistený tichý areál, hroby upravené, ale i vyzdobené, aj keď je to iba dnešný kolorit. V minulosti stačila sviečka ako symbol večného svetla. Dnes je doba iná a zátišia cintorínov už nepôsobia ako ponuré tmavé miesta. Náhrobné kamene sa predbiehajú v peknote, v úprave hrobov ani nehovoriac. Svedčí to o našej úcte k tomuto miestu, pretože určite každý máme v srdci zosnulého. Niektoré náhrobné kamene staršieho dáta sú priam umeleckým dielom. Možno raz získajú nejakú hodnotu, no niektorým nesvedčí (ne)starostlivosť pozostalých o túto pietu. Niektoré hroby by si zaslúžili aspoň 1 x ročne opateru.
V zátiší cintorína so štíhlymi tujami sa tiahne chodník do urnového hája. No prv než vkročíme na tieto pietne miesta privíta nás kríž s Ježišom Kristom a pri ňom zapálené nespočetné množstvo “ večných svetiel“. Pripadá nám to, ako ich ochranca s vierou, že naša pozemská púť nekončí smrťou, ale naopak začína sa nadpozemský život. Lebo nik nevie, čo je medzi zemou a nebom.